Mohyla Milana Rastislava Štefánika

Mohyla Milana Rastislava Štefánika je monumentálna hrobka – mauzóleum M. R. Štefánika. Vypína sa na temene vrchu Bradlo (543 m n. m.), dominujúcom okolitej krajine, v Myjavskej pahorkatine.

Milan Rastislav Štefánik, rodák z Košarísk, získal najvyššie vzdelanie v Prahe, kde spoznal profesora T. G. Masaryka. Vzápätí odišiel do Francúzska, aby sa uplatnil ako hvezdár. Obdržal francúzske občianstvo, v roku 1915 sa prihlásil do vojenského francúzskeho letectva, v ktorom využili jeho znalosti meteorológie. Po príchode organizátorov československého odboja T. G. Masaryka a E. Beneša do Paríža im sprostredkoval stretnutia s francúzskymi politikmi a začiatkom roka 1916 s nimi založil Národnú radu československú (ČSNR). Francúzsko oficiálne povolilo založenie československej armády, spočiatku podriadenej francúzskemu veleniu a neskôr priamo ČSNR. Už v tom roku vykonal Štefánik cesty do Ruska a Rumunska pre nábor československých zajatcov a v roku 1917 do USA pre nábor dobrovoľníkov. Začiatkom nasledujúceho roka v hodnosti plukovníka francúzskej armády vyrokoval v Taliansku zmluvu o organizovaní samostatnej československej armády. Členovia ČSNR po medzinárodnom uznaní v USA prezentovali vládne funkcie pripravovanej republiky už 14. októbra 2018, Štefánik sa stal ministrom vojny. V tej dobe na ceste medzi Tokiom a Vladivostokom pripravoval návrat légií z Ruska. Rusko opustil 25. januára 1919 a odišiel do Paríža a potom nakrátko do Talianska za svojou priateľkou. V nedeľu 4. mája 1919 sa v Galarate rozlúčil s najvyššími predstaviteľmi Talianska. Počas návratu do vlasti, kde sa mal ujať funkcie ministra vojny v Československej vláde sa jeho lietadlo nečakane zrútilo na zem pri Ivanke pri Dunaji. Milan Rastislav Štefánik zahynul spolu s dvomi talianskymi letcami a mechanikom. O tri dni neskôr, 7. mája, ho pochovali spolu s jeho talianskou posádkou nad jeho rodnými Košariskami na Bradle.

Už pri oznámení Štefánikovej smrti sa architekt D. Jurkovič začal zaoberať myšlienkou vzniku monumentálneho mauzólea človeku, ktorý v jeho chápaní stelesňoval významnú osobnosť slovenského národa neváhajúcu priniesť pre myšlienku slobody nemalé obete. Smútočná výzdoba Bradla počas Štefánikovho pohrebu bola pre Jurkoviča podnetom pre zrod hrubého projektu budúceho mauzólea, ktorého dominantným architektonickým prvkom sa mali stať štyri mohutné obelisky.

O päť rokov neskôr, 17. júla 1927, po Štefánikovej smrti bol položený základný kameň pamätníka. Na jeho vybudovanie bola vyhlásená národná zbierka, ktorej výnos činil dva milióny korún. Mohylu nepretržite stavali v rokoch 1927- 1928 a denne zamestnala cez sto pracujúcich. Mohylu slávnostne odhalili 23. septembra 1928 pri príležitosti desiateho výročia vzniku Československej republiky.

Masív Bradla, na ktorom stojí Mohyla generála M. R. Štefánika, tvorí dominantný krajinný prvok svojho okolia. Objekt Mohyly svojim umiestnením v krajine a svojím kompozičným, hmotovým, priestorovým a materiálovým ponímaním predstavuje vrcholný štandard európskej monumentálnej architektonickej tvorby. Mohyla je 96m dlhá a 70m široká stavba. Jej dolná terasa, ktorá má rozmery 93m x 62m a dve schodiská, je v nárožiach ukončená vatrovými komorami. Na hornej terase, ktorá má rozmery 45m x 32m a tiež dve schodiská, sú umiestnené štyri 12,5m vysoké obelisky. Obelisky symbolizujú štyri obete leteckého nešťastia a zároveň štyri krajiny, v ktorých Štefánik pôsobil. Vrchol mohyly tvorí tumba (náhrobok) a na jej stranách sú tieto nápisy:

Čs. minister a generál dr. Milan R. Štefánik 21. júla 1880 4. mája 1919

Zahynul pádom lietadla dňa 4. mája 1919 pri Bratislave

S ním kráľ. taliansky serg. U. Merlino a sol. G. Aggiunti

Veľkému synovi oslobodený národ československý

Za národnú kultúrnu pamiatku bola vyhlásená v roku 1968. V roku 2009 bola zapísaná do zoznamu Európskeho dedičstva.

Obdobie pred rokom 1989 spomienke na velikána slovenských dejín a miestam spojených s jeho osobnosťou neprialo. Mohyla neúprosne chátrala. Až v rokoch 1988 - 1996 prebehla rozsiahla renovácia pamiatky. O jej žalostnom stave svedčí napr. fakt, že tumba bola už tak napadnutá zlými poveternostnými vplyvmi, že pôvodné vavrínové vence museli byť nahradené vernými kópiami vysekanými z talianskeho mramoru (lom odkiaľ pochádzal pôvodný travertín bol už uzatvorený). Takisto boli rozobraté dlažby a znovu položené na sanované podložie s drenážami. Celé okolie diela bolo čiastočne odhalené od náletových drevín, ktoré za posledných takmer tridsať rokov zakrývali pohľad na mohylu. Z pomníka sa tak otvorili krásne výhľady do kraja okolitých kopaníc.